Ako šiel čas, literatúra nás (myslím, že všetkých) bavila čím ďalej tým viac. Z nenávisti voči literárnym smerom, dielam a aj gramatike vznikla radosť a potešenie. Zo zlých známok postupne vznikali dobré, neskôr tie najlepšie! (viď obrázok).
Všetko bolo úplne dokonalé, až kým neprišiel koniec školského roka. Začali sa šíriť fámy, že pani prof. Sečanskú v 3.ročníku mať nebudeme. Tieto pochybnosti sa ale vždy vyvážili sľubom či už od pani prof. Sečanskej osobne, od pani prof. Trojanovskej alebo od pani prof. triednej, že nám JU nevezmú. Prišiel deň vysvedčenia. My sme stále nevedeli na čom sme, panika stúpala každým dňom neistoty, ktorú sme mali, či našu milovanú pani prof. Sečanskú budúci rok uvidíme. Pravdepodobnosť, že "áno" klesala. Vznikali nepokoje, nervozita stúpala. Nevedeli sme, či máme po vysvedčení oslavovať, alebo smútiť. Po rozdaní vysvedčenia nám naša triedna pani profesorka povedala, že vybavila, aby sme mali pani prof. Sečanskú aj budúci rok. Zožala za to obrovský burácajúci potlesk, boli sme jej nesmierne vďační. Krásne ukončenie 2. ročníka a motivácia na radosť do ďalšieho štúdia literatúry. Prišli prázdniny, ktoré si už každý z nás vychutnal po svojom. LENŽE!!! ...V priebehu júla sa opäť začali šíriť reči o tom, že nás pani profesroka v 3. ročníku neučí. Neverili sme tomu, čakali sme na oficiálne oznámenie z úst pani profesorky. Dovtedy si nebol nikto ničím istý. Toto oznámenie prišlo posledný augustový týždeň. Pri osobnom stretnutí s pani prof. Sečanskou mi zo zármutkom oznámila, že naše spoločné putovanie dejinami literatúry sa skončilo a my sa musíme rozlúčiť. Už vtedy som si to nechcela pripustiť a rozhodla som sa bojovať do poslednej minúty. Nemohla som sa jej len tak vzdať. Po tom všetkom, čo sa za ten krásny rok udialo. Lenže cez prázdniny sa s tým samozrejme nič robiť nedalo. Bolo treba počkať do prvého školského dňa. A ten deň prišiel práve dnes...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára